Jak dubrovaŭ šumy Ŭzimku dy ŭ marozy, – Zamaŭčycie, dumy, Nie navodźcie ślozaŭ. Choć tak horka žyci – Rečkaj hora ljecca, – Kiń, serca, tužyci, Nad čym śviet śmiajecca. Nie ŭsłuchajsia, serca, Nie ŭzirajcieś, vočy, Što u paniaviercy Dać žyćcio zachoča. Niapraŭdaj viałikaj, Duša, nie smucisia, – Za ahulnym hikam, Choć i strašna, prysia. Sercam k sercu pyłka Rynieš, niebaraka, Dyj ciarpi – pamyłka, – Tam lod ci vužaka. Oj, choć tak baleśnie, Harotnik, krapisia, K kancu z dumkaj-pieśniaj, Jak ptuška, nia rvisia. Zamre žžalu hołas, Vorah pabje krylle, Budzieš, jak toj kołas Pasiarod badylaŭ. Kołas złomić bura, Ź ziamloju źmiašaje, Tabie žyćcio zbura Nianaviść ludskaja. Dyk zamrycie, dumy, Serca nie trucicie, Kudy vietraŭ šumy – Tudy ŭ dal lacicie. A dalej ad śvietu, Ad ludziej najdalej, I niasicie hetu Pieśniu majho žalu. Tam choć viecier, moža, Što hulaje ŭ połi, Vas nie patryvoža, Pojmie maju dolu.
1907
|
|