U niebie zor ahni źbiahajucca na vieča, tryvožna ŭ zvon hudzie miadziany maładzik... Uznoŭ, jak šmat razoŭ, čyrvonym vietram viečar mnie u dušu tuhoj dziŭnoju nakadziŭ... Idu, irvu, jak šoŭk, štodzionnych spravaŭ sieci, trymaju pałatno kašułi na hrudziach, ale hulaje ź im usio ž kryvavy viecier, znajšła usio ž tuha kružłivy ŭ serca šlach. I zahuło jano vichuraj purpurovaj u vietraziach sivych i bura-šerych chmar: «Usio mara – i žal, i ŭspyški vieršaŭ novych, i žach, jakim žyvie ŭvieś śviet, – usio mara... Ty dumaješ, što ty štoś robiš, štości varty i dum tvaich uźlot, i biełych słovaŭ śnieh? Sto, tysiaču razoŭ vartniej mo toj, chto žartam zryvaje kałasy žyćcia, a sum žanie. Paety – heta mit kamična-niedarečny u naš nachabny, zły, kuśłiva-złosny čas, što dobraje kałiś – siahońnia hnie j kamiečyć, a ŭbačym, ci splacie štoś lepšaje dla nas...» Ja adkazać chaču, kryču «splacie», dy hasić źmiarkańnie j vieča zor, i ŭ noč cichuju ŭstup. Tak, dla tuhi niama adležnaściaŭ, ni času: usiudy i zaŭždy jana iz nami, tut!
1942
|
|