Skazałi ŭsio, što miełi, adšaściełi ab załatoj viaśnie asiny dy klany i skinułi łiścio... Kaniec navele... Pačatak novaje, tak inšaj ad viasny. Ci škadavać staroj, ci zachaplacca novaj, jakuju nam užo tče vosieńskaja noč? Nia znaju... Dy dryžać uznoŭ na vusnach słovy, i serca ŭznoŭ snuje ŭ hrudzioch, maŭlaŭ, čaŭnok. Huduć hudki, hrymiać pa brukach koły... U dumkach – śmierć... žyćcio... žyćcio i śmierć. Kaho chvaluje tut, što vosień połić łiścio prysad, kamu pa ich tuhu zajmieć? U mieście, miž ruin, pad hud mašynaŭ niačutna ž, jak źviniać u niebie žuravy, u vyraj letučy... Tut, na čužynie, jak ni hladzi, ich vokam nie złavić. A što ž za vosień biez žurboty žuraŭłinaj, biez pavučyńnia i biaź sinich tumanoŭ? Tamu – choć nie ćviłi, na vusnach vianuć słovy, i serca – nie snuje, ledź-ledź trymcić – čaŭnok.
1944, Berłin.
|
|