RODNYJA VOBRAZY Vobrazy miłyja rodnaha kraju,               
Smutak i radaść maja!..
      
 
Jakub Kołas
    Hałoŭnaja      Słoŭniki           Spasyłki      Ab sajcie       Кірыліца      Łacinka    
Ciotka
Vieršy
Kantekstny tłumačalny słoŭnik
Łasy
Vot kab ja byŭ sacyjałist dy jašče strelbu mieŭ,
      To ja b tak hreŭ
Stanavych, stražnikaŭ, ziemskich i druhich sabak!
      A to ž – tolki kułak!
 
Prychodziać sacyjałisty, pisulki prynosiać,
      Buntavacca prosiać.
A kab ža ž dałi chacia porachu
      Žmieńku, pistalet, dubaltoŭku,
Addaŭ by apošniuju załatoŭku
      Za kułi i šrot.
Bo tak hety rod nadajeŭ, tak ujeŭsia ŭ kości.
      Takoj nahnaŭ złości,
      Što ani ratunku!
 
Stanavy – pan, ziemski – jašče bolšy.
      A chto had najhoršy –
      Dyk stražnik z Zapolla!
      A kab jaho niadola!
      Było b kamu hubić śviet!
      A kab jaho prapaŭ śled!
 
Heta ž śvińni paśviŭ dva roki
      U našaha Piatra Saroki.
Z pastucha pajšoŭ da ziemskaha furmanom.
      A ciapier carski akanom,
      Pan – stražnik, šyška!
 
      A kab tabie spuchła kiška!
      Kab tabie vyleźłi vočy,
Kab ty nia mieŭ spakoju ni ŭdzień, ni ŭnočy,
      Jak ty starmasiŭ mianie,
Jak u chałodnaj siadzieŭ praź ciabie!
Nabrachaŭ, askardziŭ, dałi medal.
Tolki što nia maju strelby – žal,
      Ale ja nie daruju, plasnu,
Choć palenam pa mazhaviščy, jak u śviečku jasnu!
 
      Nia budzieš žyć, had!
      Choć u vas takich šelmaŭ šmat,
      Ale ich miatuć –
      Štodzień bjuć!
      Pačaŭšy ź sienata,
      Až da stražnikava brata,
      To bombaj, to ź pistaleta, –
      Štodzień hinie apaleta!
Bo to hetaj drabiazy i namnožyŭ car,
      A karmić musić haspadar,
      Znakam tym mužyk.
 
A viedama: kožny z caravych słuh pryvyk,
      Akrom pensii – hrabić mužyka.
      I čym sprytniejšaja ruka,
Tym čyny skarej iduć.
Hladzi – ministar, hienerał,
A za što? za toje, što, skazaŭšy pa-rasiejsku, «vorovał».
      A jak mužykoŭ, tak za palena droŭ
      Sadziać na piać hadoŭ.
 
Vot jak nas, što nie chaciełi harełki pić
      Dy padatkaŭ płacić,
      To tak kazaki śsiekłi,
Što ŭžo nia budzie horš baleć u piekle.
      A paśla mianie i jašče dvoch
      Zasadziłi ŭ astroh.
 
Siadziełi. Ale ž tam roznaha narodu šmat.
      Vot, nie raŭnujučy jak u kaściełi...
Tolki što praŭda, tam ksiandzoŭ nia nat,
      Ale ŭsio ž taki adnaho miełi.
      I dobry byŭ čałaviek –
      Nie zabudu viek!
 
Jak my ŭ turmie rabiłi hałodnuju zabastoŭku,
To tak usie pad kaniec  markotnymi stałi,
      Što najbolš spałi.
      Tolki ksiondz dy jašče sałdat
      Jak zapiajuć «Marsyljanku», brat,
      Tak paniavołi ŭsie ŭstajom
      I razam piesniu piajom.
 
Pośle mianie vypuściłi, a ksiondz dyk tam zastaŭsia,
Ź ślaźmi jon sa mnoju raźvitaŭsia,
Navučaŭ, prasiŭ, kryčaŭ nat uśled:
«Nie hultuj, Piatruk, pomni, na toj śviet
      Hani, kaho treba,
      Bo nia ŭbačyš nieba,
      Bo my tabie staniem śnicca,
      Kałi nia budzieš mścicca».
 
Nu, dyk ja ciapier, Piatruk, ratujučy dušu,
      Prykazańnie mušu
      Spaŭniać ulot.
      Kab tolki šrot,
      Dubaltoŭku mieć, pistalet –
      Tak zaraz prałažu śled!
      Naviadu masty z materyjału,
Kab dastałosia nia tolki stražniku, stanavomu, ziemskamu,
Ale i panu hienerału,
Znakam tym hubernataru našaj huberni.
 
1905
 
 
 
 
Padabajecca     Nie padabajecca
2009–2020. Biełaruś, Miensk.