Toj hanak u zasieni kviecieni, z troch jabłyń maleńki sadok, toj dvoryk staranna padmiecieny, žyćcia majho pieršy vytok. Adtul u sukiency bacistavaj pa modzie viaskovych majstrych pajšła ja darohaj imhłistaju, strymaŭšy rasstańnia uzdych. Udača mnie zorkaj śviaciła, kałi ž napłyvała imhła: miało, padminała, kruciła, a ja – usio roŭna žyła! Mnie mara chuścinkaj machała, a pieśni našeptvaŭ ajer, ja ščaście svajo majstravała ałoŭkam na stosie papier. Hady niezaŭvažna minałi, žyćcio razmatała kłubok! Z dalokaj viasny vypłyvałi toj hanak, toj dvor, toj sadok. O, serca, jak časta ščymieła! I baču ja znoŭ, jak tady, mnie mara chuścinkaju biełaj machaje praz dni i hady.
|
|