Zjaviłasia, i čuju sił krynicu, I dumy niezvyčajnyja maje, – To bol žyćcia, to lohkaść śmierci śnicca, I serca nieznajomaje piaje. Jana ž krasoj varožyć, čaraŭnica: Jak hady, visnuć kosy z pleč jaje, A vočy z-pad paviek – z-za chmar zarnica, I tajnaść składak vopratki zavie. Atručan chmielnym soładam kachańnia, Na kłič tajomny jdu biez dum, pytańniaŭ Vitaci śvietłavokuju Łauru. A z vusnaŭ ščyrych rviecca ŭžo sanet Hučny, niby vichor svavolny ŭ buru, I radasny, by ŭlubleny paet.
1921
|
|