Dzie ni vyleci ź niavołi...
|
Dzie ni vyleci ź niavołi, Ad pačatku da kančatku, Ŭsiudy ŭbačyš svajo pole, Ŭsiudy ŭbačyš svaju chatku. Ŭsiudy ŭbačyš čałavieka, Što ciamnotaj ciabie razić, Ź ślazoj viečnaj pad paviekaj, Viečna ŭ łapciach i siarmiazie. Choć ža serca, što za serca! Łhańnia, chcivaści nia znaje, Žyvučy ž u paniaviercy, Tolki hora k zbyćciu maje. Horam čornym, oj, bahata Nadaryła lud naš dola; Hora ŭ chacie i za chataj, Hora ŭ połi i za polem. Viecier chatkaju kałocie I pa ščyłinach hałosić, Haspadar źloh ad kałoćcia, Ź dziaćmi žonka jeści prosić. Pustka ŭ śvirni i ŭ adryncy, Śvinka choča štoś zdychaci, Vyje sučka na dziadzincy – Pamre niechta ŭ hetaj chacie. A u połi na zahonach Aruć vichry, baranujuć, Chutka, družna, nie natužna Šnury vuzkija rujnujuć. Dalej – parkaj sytaj šparka Pralacieŭ pan u karecie, A za im paštovaj parkaj Pre čynoŭnik na raśśviecie. A na pustcy apaŭnočy Viedźmy, čerci piajuć, hrajuć, To śmiajucca, to rahočuć, Znacharoŭ-vužoŭ skłikajuć. I ŭsio heta, chieŭra heta: Vietry, vichry i sabaki, Viedźmy, čerci z taho śvietu, Pan, čynoŭnik, vaŭkałaki, – Ŭsie navypieradki prucca, Hikam, śmiecham čartaŭskimi Załiłisia i niasucca, Až ziamla stohnie pad imi. A za imi, niby chmara, Jdzie mužyckaje ŭśled hora, Praz pasievy, praz papary, Tak siahońnia, jak učora. I mužyk – pan u staroncy – Hora heta viečna bača, Bača, što tolki ŭ karčomcy I ŭ mahile jon nia płača.
10.VIII.1906
|
|