Na Jasieldzie majoj znoŭ kryhachod, U chvalach sinich ploskaje viasna. Siudy ja zavitała mimachodź I ŭbačyła tut łodku bieź viasła... Dziravaja, zakinuta ludźmi, Uščent pasochła ad pramieńniaŭ sonca. Joj nie zapłakać horkimi ślaźmi. A kryhi ŭdalačyń płyvuć biaskonca. I niešta abryvajecca ŭ hrudziach, U chvalach šumnych łodku tuju baču, Jak dobra, što voś tut, nie na ludziach Biadu toj łodki z horyčču apłaču! Jak dobra tym, chto łodku abyšoŭ... Adna staju u vierbavych karčach. Raka zacichła, kryhachod prajšoŭ, A łodka prapłyvaje u vačach!
|
|