Nad raskidanym łohavam miest daharajuć pabityja łipy... Viečar, novy spraŭlajučy chrest, ich rasoju čyrvonaj asypaŭ... Tak, ščaśłivy, chto jdzie praz žyćcio ŭ dni viałikich, jak śviet, pieramienaŭ, raskidaje staroje šmaćcio, raźbivaje zaciesnyja ścieny, nie schilaje nidzie hałavy, na hłuchich razdarožžach nia stynie, nie baicca u mora kryvi pieražytyja praŭdy ukinuć! Našym viekam stalovym – haściom być u kuźni hrymotnaj nia varta: tolki toj, chto daje ź siabie ŭsio, maje prava na lepšaje zaŭtra. Dyk žyvi! Chaj nad łohavam miest daharajuć pabityja łipy... Viečar, novy spraŭlajučy chrest, ich rasoju čyrvonaj asypaŭ.
1942
|
|